Pred 90 rokmi prežil takmer zázrakom pád najväčšej lavíny na osadu Rybô pri Starých Horách. Život mu zachránila kolíska. Smrti sa však díval do tváre ešte raz. Keď na neho mieril cez vojnu nemecký vojak.
STARÉ HORY. Benjamín Strmeň z Horného Jelenca pri Starých Horách oslávil v novembri minulého roka krásnych 90 rokov.
V dobrom zdraví a kondícii, veď ešte vlani odbehol na bežkách Bielu stopu. A trúfol by si aj tento rok, len zima sklamala.
„Mám deväťdesiat, no takúto slabú zimu si nepamätám. My tu v doline menej ako pol metra snehu nemávame. Nie je to dobre, sneh treba.“ hovorí.
Aj vlani sa smial, že najstarších veteránov na Bielej stope nechali bežať iba 400 metrov. Zvládol by vraj takých sedem kilometrov v pohode. „Šetria nás, ale my sme z dobrého cesta umiesení,“ usmeje sa.
Zatiaľ čo tento rok darmo čaká na nádielku snehu a bežky odpočívajú, vo februári roku 1924 bola zima celkom iná. Po okolitých horách, najmä v masíve Krížnej sa dvíhali obrovské záveje.
Hoci lavíny pod odlesnenou Krížnou nie sú výnimočné, tá, ktorá 6. februára pred 90 rokmi zrovnala osadu Rybô na konci doliny, bola rekordná. „Ja som svojho anjela strážneho veru oddychovať nenechal,“ hovorí.
Lavína sa zosunula smerom od Krížnej
Belčov, ktorý zachraňoval
V čase pádu rekordnej lavíny mal tri mesiace a odpočíval v kolíske. Uchováva si ju dodnes ako poklad, veď mu zachránila život. Masa snehu doslova rozdrvila zrubovú stavbu v ktorej spal. Časť strechy so šindľami spadla a kolísku zvrchu prekryla.
„Boh to chcel tak. Utvorila sa tak akási bezpečná klietka, ktorá ma ochránila. Bolo to ako vzduchová bublina, kde som mohol načas dýchať,“ hovorí.
Prezradil ho plač, vyhrabali ho po niekoľkých hodinách. Bez zranení, hoci trochu podchladeného. Prežila aj ťažko otrasená matka a otec. „Otca zasypalo po brucho, no podarilo sa mu vyhrabať dosť rýchlo. Letel na pomoc mame, ktorú zavalilo až po krk.“
Štyri domy v osade Rybô nápor lavíny doslova rozmetal a posunul o desiatky metrov ďalej. O to náročnejšie bolo pátranie po nezvestných. Zahynulo 18 ľudí, z toho 15 detí. Prežil Benjamín, jeho rodičia a jeden človek zo susedného domu.
S dojatím nám ukazuje kamenné základy domov, ktoré snežný vír doslova zmieto. "Tento bol náš. Tu som vtedy spal."
Základy domov sú jediným znakom toho, že kedysi tu ľudia žili naplno. Nadreli sa, ale vrchy milovali. Chodili kosiť lúky pod Krížnou, v lete pásli kravy a obhospodarovali malé hospodárstva. Kým všetko nezmenilo jedno veľké nešťastie. Nad miestom, kde vyhasli nevinné životy, umiestnili kríž.
„Medzi ostatnými sú tam napísaní aj moji súrodenci. Janko, Mária, Vendo, Jozef, Anna. Pre mojich rodičov to bola doživotná trauma, ale bolo treba postarať sa o mňa a potom aj o ďalšie tri deti.“
Kríž nad miestom, kde prišlo k tragédii
Lavína, ktorá lámala rekordy
Bola to vraj obrovská sila. V čele dosahovala lavína výšku 35 metrov a obsahovala okolo 600-tisíc ton snehu. Topila sa dlhé mesiace.
Odborníkov šokuje jej sila ešte aj dnes. Prekonala výškový rozdiel 750 metrov, a zmietla všetko, čo jej stálo v ceste.
Ešte v lete rátali lesníci obrovské škody na lesných porastoch, cez ktoré sa prehnala. Pohreb s množstvom smútiacich sa konal až po niekoľkých dňoch. Trvalo totiž dlhšiu dobu, kým vyhrabali poslednú obeť.
Dlhý zástup ľudí v čiernom sa predieral vysokým snehom. Vraj to vyzeralo ako čierny výkričník na bielom.
„Napriek tomu sa hovorí , že sme mali šťastie v nešťastí. Ešte pred touto veľkou lavínou sa zosunula z blízkeho svahu menšia , ktorá preletela dolinou a zastavila sa v náprotivnom svahu. Vytvorila tak prirodzenú bariéru, ktorá sčasti zablokovala nápor veľkej lavíny. Inak by boli následky omnoho horšie a zmietlo by viac domov,“ hovorí.
Tu sú aj moji súrodenci - ukazuje pán Strmeň
Smrti sa pozrel do očí aj druhý raz
Do očí smrti sa však nepozeral Benjamín Strmeň iba v čase, keď bol malým bábätkom. Po druhý raz to bolo na sklonku vojny, kedy sa ocitol zoči – voči nemeckému vojakovi.
„Obaja sme boli ozbrojení a odrazu sme stáli proti sebe. Rozhodovali sekundy. Kedy ktorý vystrelí. Dodnes na ten moment a na pohľady, ktoré sme si vymenili, nezabudnem. Nie každý chce vo vojne zabíjať. Ako na povel zhora sme obaja zložili zbrane a každý z nás skončil v lese. Nikdy viac som ho nevidel."
Doliny okolo Starých Hôr dôverne pozná, veď tu ako lesník prežil veľkú časť života. Aj keď si niekedy s úsmevom spomenie, že pôvodne mal byť farárom.
„Pán farár ma prehováral, vraj rozumu mám dosť. Ale ja som vždy hovoril, že tam sa treba veľa učiť a to sa mne až tak nechcelo. Radšej som sa táral horami. Neskôr som preto išiel na lesnícku školu do Jelšavy."
Nezazlievala mu to ani mamička, hoci bola silne veriaca a pešo chodila dlhé kilometre do kostola v Starých Horách.
S hrdosťou nám ukazuje skalné bralo, kde v roku 1947 nakrútili kultový film Vlčie diery.
Dnes je tu aj odtlačok dlane Ladislava Chudíka, ktorý stvárnil jednu z hlavných postáv. „Vzácny človek. A skromný. Prišiel, podal ruku, pozhováral sa,“ spomína si.
Snov nemá veľa. Žiť v pokoji a zdraví s manželkou a svojimi potomkami. Prizná však, že tú stovku by ešte rád dotiahol. „K životu a ľuďom treba mať úctu a rešpekt. Ja vďačím životu za veľa. Škoda, že táto generácie už prirodzenú pokoru k životu stráca."
Vo výbornej kondícii je aj vďaka športu.FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
