Desaťtisíc kilometrov na motorke a ďalších desaťtisíc vlakom za štyridsať dní. Taká je kilometrová a časová bilancia Banskobystričana Michala Valtra z tohtoročnej júnovej cesty do Mongolska. Zaujímavé je, že cestu absolvoval na retro motorke Čezeta 175.
BANSKÁ BYSTRICA. Zaujímavé je určite aj to, že Michal Valtr a jeho motorka sa narodili v tom istom roku. Možno aj preto sa on a Čezeta (ČZ-175/487) jednoducho museli stretnúť. Michala baví cestovanie a má rád staré veci. Také retro, ako je aj jeho motorka, s ktorou prešiel už kus sveta. Vlani napríklad zdolali veľkú časť Balkánu. Tritisícpäťsto kilometrov za jedenásť dní.
Cestovanie v podstate nebolo Michalovým detským snom. Aj keď na motorke jazdí už od trinástich rokov, „výlety“ s príchuťou adrenalínu ho zlákali až neskôr.
„Nemám rád stereotyp. Práve naopak, mám rád adrenalín a dobrodružstvo. A tak som sa vybral do krajín, kde som dobrodružstva zažil neúrekom. A navyše ešte na starej motorke. To jednoducho nikdy nie je isté, čo bude zajtra,“ hovorí Michal, ktorý na motorke bol už v devätnástich krajinách. Celkovo ich navštívil dvadsaťjeden.
„Mojou prvou cestou na motorke bola vlaňajšia cesta po Balkáne. Prešiel som osem krajín, cieľmi boli hlavne Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Srbsko a Rumunsko...“
Improvizácia na dvoch kolesách
S plánovaním ciest si Michal ťažkú hlavu nerobí, väčšinou improvizuje, ale cesta do Mongolska bola o niečom inom. Mnohé veci proste nemohol zanedbať. Prechádzal krajinami, kde môže ísť aj o život. Alebo?
„O život úplné nie, ale boli chvíle, kedy mi nebolo všetko jedno. Napríklad pri niektorých dopravných situáciách. V Rumunsku ma pohrýzol pes. V opustených stepiach Kazachstanu som mal problémy s motorkou. Hrozilo mi aj pár pádov z motorky, hlavne na piesku. V Kazachstane aj v Rusku som sa stratil. Aj to sa stáva. Ale nikdy to netrvalo dlho, stačí sa niekoho opýtať. Ak je teda niekto nablízku,“ hovorí Michal a dodáva, že psy boli nepríjemné nielen v Rumunsku ale aj v Turecku a nemilé skúsenosť so psami má aj z Ruska.
„Tam pes chodil okolo môjho stanu celú noc a agresívne brechal. V týchto krajinách je veľmi veľa túlavých psov. Vybiehali z bočných ulíc a dvorov a dosť dlho ma prenasledovali.“
Dobrí ľudia žijú všade
Zato s ľuďmi má Michal len dobré skúsenosti. Mnohí mu pomohli, pozvali ho k sebe domov, pohostili.
„Stávalo sa, že mi podávali rôzne veci alebo jedlo priamo z auta. Dobrí ľudia žijú všade, myslím, že keby som stretol hoci aj zlodeja, tak mňa by neokradol.“
S balením batožiny je to zložitejšie ako s plánovaním ciest. Tu už Michal nemôže až tak improvizovať.
„S balením je to skutočne vždy problém, lebo výsledná batožina musí byť kompromisom medzi dôležitosťou, váhou a objemom. V prvom rade je to všetko potrebné na opravu rôznych možných porúch motorky, náhradné diely, náradie... oblečenia a osobných vecí len poskromne. V cudzích krajinách je tiež problém s olejom, ktorý musím do nádrže prilievať k benzínu, takže na cestu do Mongolska som viezol aj dvadsať litrov oleja. Niektorých vecí som sa po ceste aj zbavoval, kvôli odľahčeniu.“
Na svojich cestách spal na najrôznejších miestach, aké si len človek vie predstaviť. Mnohokrát však spal aj u ľudí, ktorých spoznal po ceste.
Desivé noci v stepi
„Najdesivejšie noci boli asi v stepi, kde bolo veľa hmyzu a hadov, ruský pes, ktorého som už spomínal a zle sa spalo aj v zlom a chladnom ruskom počasí.“
Inak... Michal cestuje po svete sám. Iba on a jeho motorka. Ale ako vraví, nikdy sa necíti sám, lebo všade žijú dobrí ľudia.
„Stačí sa niekde zastaviť a ľudia sa hneď so mnou dajú do reči. Treba to vyskúšať a zakúsiť ten pocit, ktorý inak nezažijete...“
Úctyhodná trasa
Motorka občas potrebovala preliečiť
S batožinou v stepi
V Čečensku
Na Kaukaze
V Gruzínsku
Moskva
Ryžové polia
Náročná trasa v Rumunsku
V stepi
FOTO: ARCHÍV M. VALTRA