Therezia v osade Richtárová blízko Starých Hôr slúžila ako vetracia šachta pre prívod vzduchu do ostatných banských diel v starohorsko – špaňodolinskom revíre.
STARÉ HORY. Bola to výnimočná a dômyselná stavba, ktorej torzo je dodnes dominantou osady Richtárová blízko Starých Hôr. Mohutné múry sa však postupne rozpadajú a podľa miestneho historika Ivana Čillíka by bolo veľkou škodou, keby sme o ne časom prišli úplne . „Ak sa v najbližších rokoch múry nezakonzervujú, stavba sa bude postupne rozpadať,“ hovorí muž, ktorý má k tradíciám rodnej obce taký vrúcny vzťah, že pre banícku expozíciu vyčlenil aj časť vlastného domu. Početné návštevy ho nevyrušujú. Naopak, vždy rád každému záujemcovi nanovo vysvetlí dejiny regiónu, ktoré sú neodmysliteľne spojené s ťažbou medenej a striebornej rudy.
Dnes je šachta jednou zo zastávok na tunajšom Baníckom chodníku . „Je určitou zvláštnosťou, že napriek tomu, že nejde o veľmi starú stavbu, archívnych materiálov o nej sa zachovalo skromne,“ hovorí historik s tým, že šachtu začali hĺbiť v roku 1804 a pôvodne bola hlboká 93 metrov.
Zachovali sa z nej obvodové múry s jamou pre umiestnenie vodného kolesa, ktoré malo priemer 12 metrov a slúžilo na pohon hriadeľa, na ktorom boli umiestnené laná na vyťahovanie materiálu a spúšťanie baníkov do šachty.
„Zachovali sa tiež múry strojovne a rozpoznať aj časť prepadliska na mieste otvoru šachty,“ dodal Ivan Čillík.
Vodné koleso poháňala voda, privádzaná dvoma banskými vodovodmi.
Jeden privádzal vodu z Richtárovského potoka a druhý odpadovú vodu po vrstevnici z doliny Veľká zelená od šachty František.
Tajomstvo modrej a zelenej vody
Ivan Čillík upriami našu pozornosť aj na zvyšky banských odvalov, ktoré sú v teréne stále dobre viditeľné. Vyvážala sa sem hlušina z banských diel a spolu s ňou sa sem dostávala aj zvyšková ruda, ktorú sa nepodarilo oddeliť v podzemí.
Na povrchu sa potom oddeľovala premývaním, pričom na túto prácu využívali buď starších baníkov, alebo banských invalidov, ktorí už nemohli vykonávať ťažké práce v podzemí.
Zaujímavosťou je aj to, že zatiaľ čo na Pieskoch pri Španej Doline vytekali zo zeme zelené cementačné vody, v Richtárovej sa v 17. storočí objavili modré - síranové vody. „ Približne o storočie neskôr skúmal tieto vody nemecký učenec F.E. Bruckann,“ dodal historik.
K zaujímavostiam nepochybne patrí aj to, že zelený kal zo špaňodolinskej vody sa sušil a vyvážal do celej Európy v podobe zelenej farby, ktorú nakupovali slávni maliari. Zelenú hojne používal na svojich obrazoch aj Sandro Botticelli.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
