logo
Sme.sk | Banská Bystrica | Spravodajstvo | Marián Vávra: Sponzorovanie športu je bláznovstvo!


Marián Vávra, 52-ročný podnikateľ, ktorý patrí medzi sponzorov slovenského športu, má vo Zvolene povesť muža správnych rozhodnutí. Úspešný Vávra sám o sebe tvrdí, že v živote sa snaží všetko robiť tak, aby sa mohol ráno pokojne pozrieť do zrkadla. Pojmom snaha a šťastie neprikladá veľký význam a hovorí: "Slová o snahe sú podľa mňa skôr prejavom neschopnosti. Šťastie to je len chuť pracovať, schopnosti, vzdelanie, množstvo sebaodriekania, a to všetko spojené dokopy. Ak je to naozaj tak, tak mám šťastie."
Marián Vávra svojich 15 rokov v podnikaní vo svojej firme MSJ Group spojil so športom a dnes tvrdí, že sponzorovanie slovenského športu nie je otázkou ziskov, ale iba "bláznovstvo, bláznovstvo a bláznovstvo". Milióny korún, ktoré za tie roky vložil do zvolenského hokeja, či banskobystrickej hádzanej, mu priniesli akurát pocit vlastného uspokojenia a dávku adrenalínu, ktorý potrebuje k životu.
S hokejom začínal v Banskej Bystrici, neskoršie prestúpil do Zvolena, kde vyštudoval Vysokú školu drevársku a záver športovej kariéry zavŕšil štvorročným pôsobením vo fínskej lige. Po revolúcii začal podnikať a postupne začínal obnovovať slávu zvolenského hokeja. Vo funkcii viceprezidenta HKM Zvolen a Slovenského zväzu ľadového hokeja sa mu podarilo takmer nemožné. Keď vyhlásil, že v priebehu piatich rokov z klubu outsiderov urobí extraligové mužstvo, ktoré vyhrá ligu, mnohí si poťukávali na čelo. Aj napriek tomu skutočne oslavoval medaily z domácej ligy a hlavne titul majstrov sveta.
Marián Vávra, zásadne nehovorí o šťastí. Recept na úspech považuje len a len za výsledok dokonalej prípravy a schopností. O svojom bohatstve nehovorí rád, lebo ako tvrdí, je ťažko definovateľné. Dôležité sú podľa neho správne rozhodnutia a schopní inteligentní ľudia, ktorými sa dokáže obklopiť. Za najťažšie rozhodnutie v živote Vávra považuje, chvíľu keď sa rozhodol svojmu synovi darovať obličku na transplantáciu.


Život za obličku
Rozhodnutie, pred ktorým úspešný manažér nedávno stál, sa nerobí veľakrát za život a niektorí ľudia sa pred podobné nemusia postaviť nikdy. Zdravotný stav 25-ročného Vávrovho syna Michala sa začal dramaticky zhoršovať a rodičia zrazu stáli pred otázkou, ako ďalej. Rozhodol sa otec - daroval synovi obličku. "Rozhodnutie to bolo veľmi ťažké. V kútiku každého z nás drieme pud strachu a sebectva, len niekto o tom nehovorí. Každý si v takej chvíli položí otázku, prečo práve ja, ale rozhodnutie nakoniec musí prísť."
Riziko rozhodnutia bolo veľké, lekári ho odhadovali 50 na 50 percent. Vávra si nevedel odpovedať na otázku, či sa operácia podarí, ako zareaguje organizmus, či bude môcť ďalej normálne žiť, či bude môcť ďalej aktívne pôsobiť v rozbehnutom kolotoči biznisu. "Nikto vám nič nemôže garantovať," hovorí. Na druhej strane stál Vávrov syn, pre ktorého bola operácia otázkou prežitia. Pokiaľ by sa nenašiel darca, jediným riešením bola dialýza a tá je podľa Vávru umieraním za živa. Pravdepodobnosť, že organizmus prijme obličku od rodiča, bola najväčšia. "Bol to obrovský zásah do mojej psychiky. Priznám sa, že som sa pripravil na to najhoršie. S právnikom som spísal záveť, nechcel som nechať nič na náhodu," nerád sa vracia Vávra k chvíľam pred operáciou. Dnes hovorí, že dva týždne pred operáciou, bolo jeho najťažších štrnásť dní v živote. Zaspávať a ráno sa budiť s myšlienkou na to, ako to celé dopadne, neželá nikomu.
Deň po sa stal životnou satisfakciou, veľmi dobre si na to pamätá. Zobudil sa v izbe Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, vedľa seba videl syna a dozvedel sa, že transplantácia dopadla dobre. "Boli to šialené bolesti, ale keď som videl toho chalana ležať pri sebe, prišla obrovská úľava. Keď som sa dozvedel, že oblička funguje, bol to neskutočný pocit."
Operácia dopadla dobre, Michal športuje, pracuje v otcovej firme a vzdeláva sa. Pred niekoľkými dňami oslávili obidvaja spoločne narodeniny, lebo sa narodili v jeden deň, dokonca v jednu a tú istú hodinu. Medzi otcom a synom sa vzťah nezmenil, akurát azda nadobudol novú kvalitu. "Žiadna doživotná vďačnosť, máme úplne normálny vzťah. Koľkokrát si povieme veci, ako chlap s chlapom, normálne výmeny názorov. Raz a navždy sme si povedali, že medzi nami nemôže existovať pocit zaviazanosti. Povedal som, že sa k tomu nebudem nikdy v živote vracať a používať to ako nátlak. Je to za nami, obidvaja sme prežili," uzavrel jednu svoju kapitolu Vávra.


Sponzorovať šport je bláznovstvo
Vávrovi je azda možné vyčítať množstvo vecí, jedno, čo sa mu však uprieť nedá, je manažérsky úspech a schopnosť odísť v pravý čas. Množstvo slovenských podnikateľov sa už pokúsilo presunúť svoje aktivity a samozrejme aj peniaze do športu, nie všetkým sa však podarilo uspieť. Vávrovi áno. Bývalý aktívny hokejista má svoj recept na úspech - šport je podnikanie a všetky zákonitosti biznisu platia.
Keď vstúpil koncom 90. rokov do zvolenského hokeja, bol nad priepasťou druhej ligy, keď o pár rokov odchádzal z postu viceprezidenta klubu, boli Zvolenčania víťazi extraligy. "Keď som prišiel do zvolenského hokeja, povedal som, že toto bude naša firma, ktorú musíme podľa všetkých zákonitostí podnikania ozdraviť. Odrezali sme všetky veci, ktoré odčerpávali peniaze a samozrejme, všetci ľudia museli odísť."
Začínajúci Vávra hneď na začiatku oznámil, že Zvolen do piatich rokov bude majster. Legenda slovenského hokeja, Ján Starší neveril tiež. Stavil sa s Vávrom o basu šampanského, že Zvolen ani nepostúpi do extraligy. Mýlil sa. Vávra tvrdí, že úspech bol logický a každý klub, kde sa zíde pár schopných ľudí s potrebným finančným balíkom, môže dokázať to isté ako Zvolen. Potrebný ročný rozpočet na majstra extraligy odhaduje na 50 miliónov korún. Rovnaký optimista je Vávra aj v prípade Banskej Bystrice, ktorú dnes označujú za farmu Zvolena.
Získavanie sponzorov pre šport nie je podľa Vávru zložité. Stačí ich len získať kvalitným projektom a musia byť presvedčení, že sa z ich peňazí nefinancujú osobné záležitosti. Hokej je stále na Slovensku šport číslo 1 aj pre podnikateľov. "Musíte sa obklopiť luďmi, ktorí nie sú závislí na hokeji. Keď som nastupoval vo Zvolene, boli okolo mňa dvaja veľmi vplyvní ľudia. Povedali sme si koľko môžme minúť a viac ani korunu. Začínali sme s rozpočtom sedem miliónov a skončili sme s 50 miliónovým balíkom."
Desiatky miliónov do biznisu s menom šport vložili majitelia klubu, Vávra a spol a sponzori. Každú sumu v slovenskom hokeji, okrem Bratislavy, nad 50 miliónov považuje manažér za zbytočne vyhodené peniaze, ktoré nemusia priniesť extraligový úspech. "S 50 miliónmi, špičkovým vedením a kvalitnými hráčmi musíte hrať finále," hovorí Vávra.
Šport a úspech v športe je podľa špičkového manažéra len a len o ekonomike. Len dobrý manažment prináša úspechy. Vávra s obľubou uvádza príklad Christian Dior, ktorý stál na pokraji bankrotu, keď Francúzi do vedenia angažovali talianskeho stavebného inžiniera. O rok na to sa vyhrabali z problémov a o ďalší boli znova prosperujúcou spoločnosťou. "Vo svete sú v špičkových orgánoch klubov dokonca ľudia, ktorí nikdy nehrávali šport. To neznamená, že nie sú odborníci. Je to stále lepšie, ako keby boli v klube ľudia, ktorí majú tendenciu na klube parazitovať, ktorí chcú len čo najviac zarobiť a nezáleží im na tom, ako bude klub vyzerať."
Úspech športového klubu je podľa Vávru z veľkej časti úspechom manažérov - ekonómov, či sa to niekomu páči, alebo nie. "O ničom inom to nie je. Športovci sú len nástroj, predĺžená ruka, robotníci. Manažéri zabezpečia, že prídu tí najlepší hráči. Nepotrebujem mať hviezdami namlátené mužstvo, aby som bol úspešný. Vo Zvolene sme si povedali, že chceme hrať nátlakový hokej, a tak sme obsadzovali posty hráčov. Až ku koncu sme mali pár mien, ktoré mužstvu priniesli imidž. Hráči urobili výsledky, lebo vedeli, že presne v deň výplat budú mať peniaze na účte."
Čo viedlo podnikateľa Vávru k tomu, aby svoje peniaze a čas vložil do hokeja? Odpovedá jednoducho - bláznovstvo, bláznovstvo a bláznovstvo. Nič iné! "Je to choroba. To nie je o uznaní, ani ho nechcem. Išiel som do športu preto, aby som sám sebe dokázal, že je úplne jedno, čo budem robiť, ale keď to budem robiť, tak budem úspešný. Bola to potreba preklenúť nedostatok adrenalínu v krvi."
Podľa Vávru ročne do slovenského ligového hokeja natečie približne 400 miliónov súkromného kapitálu od sponzorov a z reklamy. Najviac sa minie na platy hráčov a činnosť klubov. Na otázku, koľko z toho sa nenávratne rozplynie, ponúka diplomatickú repliku. "Ťažko povedať, nepoznám účtovné uzávierky klubov. Bolo by však zaujímavé sa na to pozrieť, lebo výsledky niektorých klubov takému obrovskému balíku peňazí nezodpovedajú."
Platy slovenských extraligových hokejistov sú závislé od možností klubov. Vávra však tvrdí, že priemerný hráč zarába okolo 50 tisíc korún mesačne, ale ročné príjmy špičkových hokejistov sa pohybujú okolo 2 až 2,5 milióna korún. "Je to večná dilema, kde jedna strana bude tvrdiť, že je to málo a druhá, že je to veľa," hovorí.


Vávra a hráči z NHL
Jednou z kapitol Vávrovho pôsobenia v športe je aj pôsobenie na poste viceprezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja. Na tomto poste sa mu podarilo spolu s trénerom Jánom Filcom dostať slovenských legionárov z NHL naspäť do reprezentácie. "Spolu s Jankom Filcom sme si sadli a povedali sme: Ak chceme zmeniť prístup hráčov k reprezentácii, musíme im dať vedieť, že je tu nové vedenie, s novými názormi a musíme za nimi vycestovať. Dvakrát som vycestoval za more za svoje peniaze," hovorí bývalý viceprezident slovenského hokeja. Vsadili na Mira Šatana. Prišli za ním, pozvali ho na večeru a vysvetľovali. "Miro bol v šoku, keď sme ho s Janom pozvali na večeru. To nie je o peniazoch, ale o etike. Hráčom sa na začiatku zdalo, že je to nejaká rozprávka, keď sme im úplne normálne, ľudsky, vysvetlili, akí sú potrební pre reprezentáciu. Reakcia bola veľmi pozitívna a výsledky sa dostavili. Miro Šatan je inteligentný človek, s obrovským rozhľadom, ktorý absolútne pochopil, o čo nám ide. Dohodli sme sa na pravidlách a hráči na Majstrovstvá sveta do Petrohradu prišli." Vávra tvrdí, že nešli do Kanady hráčov balamutiť s rečami o povinnosti reprezentovať. Rozhodne, ako hovorí, hráči neprišli kvôli peniazom. Odmeny, ktoré dostali za majstrovstvá sveta, sú oproti tomu, čo zarábajú, smiešne. "Jano Filc zohral pri tom jednu z najväčších úloh. Ja som sa mu rozhodol pomôcť, aby hráči vedeli, že za ním stoja aj ľudia z vedenia."


Kam sa uberá hokej
Marián Vávra, aj keď už opustil špičkové posty v športe, stále verí slovenskému hokeju. Myslí si, že netreba podstatné veci meniť, len vylepšovať detaily. "Hlavná otázka je, kde sa bude svetový hokej uberať? Podľa Svetového pohára jednoznačne k tomu, čo začal raziť Zvolen v roku 1996. K sile, obrovskej kondičnej príprave, bude sa vytrácať krása, ladnosť, každý krok bude detailnejšie podriadený úspechu," prognózuje.
Z neúspechu na Svetovom pohári Vávra nerobí tragédiu a neobviňuje z neho vedenie ani hráčov. Slovenský hokej podľa neho za posledné roky získal neskutočné výsledky a úspech."S takou hokejovou základňou, akú máme, dosahujeme neskutočné výsledky, za ktoré sa treba každé ráno klaňať. Svetový pohár je pre nás obrovská skúsenosť, z ktorej sa musíme len poučiť."


Toto je sídlo M. Vávru.

utorok 21. 9. 2004 | Daniel Vražda
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2004 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

najčítanejšie
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
Aktuálna predpoveď v lokalite Banská Bystrica
16:00
-1.0°C
19:00
-1.0°C
22:00
1.0°C
 
 
späť na SME.sk
ANKETA